Prídavné látky – potravinárske aditíva, často označované ako „É-čká“ – sa používajú už po stáročia. Ešte pred naším letopočtom boli rôzne anorganické i organické zlúčeniny využívané na konzerváciu úrody do ďalšej sezóny a na zlepšenie senzorických vlastností pokrmov. Starí Egypťania dokumentovali použitie farbív a aromatických rastlinných extraktov; Rimania zasa aplikovali liadok (dusičnan draselný), koreniny a prírodné pigmenty. Až do začiatku 20. storočia zostával repertoár aditív relatívne úzky. Expanzia priemyselnej výroby potravín a urbanizácia priniesli potrebu stabilných, dlhodobo skladovateľných výrobkov pre veľké mestské populácie. V prvej polovici minulého storočia tak pribudlo množstvo novo syntetizovaných alebo izolovaných látok – napríklad kypriace zmesi pre pekárske produkty, želírujúce pektíny pre džemy, farbivá pre syry či emulgátory pre margaríny. Súčasne sa spotrebiteľské očakávania posunuli k celoročnej dostupnosti rozmanitých potravín nezávisle od sezóny a lokality.